O výchove dospelých…

Dnešná mládež vyrastajúca bez autority si myslí, že dospelí sú tí čo ich musia rešpektovať, nie naopak.

Veľa učiteľov, ktorí pracujú v školstve roky by vám dalo stovky príkladov ako sa deti zmenili. Žiaden rešpekt, žiadna disciplína, papuľnatosť, drzosť a neúcta k učiteľom nemá v niektorích prípadoch obdoby. Byť učiteľom, znamenalo kedysi určitú formu prestíže. Dnes je učiteľská autorita značne oslabená.

Vybudovanie autority u detí (nielen tej rodičovskej), by stále (a v dnešnej dobe možno ešte viac) malo byť základom výchovy dieťaťa. Ak sa snažíte byť dieťaťu viac “priateľom” a necháte si od neho skákať po hlave, dovolíte mu všetko čo mu na očiach vidíte len aby bol kľud, skôr či neskôr sa vám to môže vypomstiť.

Deti z rozmaznanej generácie veria, že všetko čo si zmyslia, im rodičia zákonite musia dať a uznajte sami, toto ich na dospelácky život nepripraví. Mám kolegu ktorý momentálne bojuje so svojou sedemnásťročnou dcérou, s ktorou mal ešte pred dvomi-tromi rokmi pekný dôverný vzťah a vždy sa snažil svojej dcére vyjsť vo všetkom v ústrety. Dnes je unavený z jej neustálych klamstiev, z toho ako mu vykráda peňaženku, z toho ako uteká z domu za frajerom, ktorý je od nej o desať rokov starší a po dvoch dňoch mu volá aby pre ňu prišiel do mesta vzdialeného 120km, lebo nemá peniaze na cestu nazad.

Okej, možno my sme nemali ďaleko k rovnakému správaniu keď sme boli v puberte, ale stále sme vedeli sklopiť uši keď nás rodičia konfrontovali a ušlo sa nám aj nejaké zaucho aby sme si to zapamätali. Dnes dáte sedemročnému decku, ktoré sa nevie spratať do kože na zadok a ono sa vám hneď vyhráža že zavolá na detskú linku dôvery (osobná skúsenosť mojej kamarátky).

Táto rozmaznanosť až priam skazenosť detí má dosah na našu spoločnosť. Malé deti sú schopné dokopať zvieratá v ZOO, vyurážať vás slovami tak, že chytáte infarktový stav. Vznikol nový fenomén „hyperaktívne deti“, ktoré uznajme si to sami, trpia nedostatkom pozornosti a preto sa nevedia zmestiť do kože a majú problémy so správaním či už v škole alebo s rovesníkmi. Deti nemajú vytýčené žiadne hranice a to má dopad nielen na ich správanie, ale aj na ich okolie. Niektorí rodičia nemajú na svoje deti čas, neustále pracujú a potom sa to snažia vynahradiť tým, že si lásku svojich detí kupujú rôznymi tabletmi, notebookmi, korčuľami, značkovými teniskami a pod.

Každý si žije svoj uponáhľaný život a nemá čas sa ani porozprávať so svojimi deťmi. Komunikácia sa obmedzuje na: “Máš už úlohy?” či  “Neseď toľko pri tom tablete!” …

A potom nám padajú sánky keď počujeme o trinástkach ktoré sexujú a o dvanásťročných ktorí si už s rovesníkmi rozprávajú zážitky o prvom fajčení a či dokonca o prvej skúsenosti s alkoholom.

Nedávno som cestovala vlakom a nastúpila hŕstka detí, ktoré mali max. trinásť rokov a nielen ja som bola šokovaná z ich témy. Traja chlapci sa pýtali dievčaťa s koľkími už spala a podpichovali ju, kto bude ďalší… Pani oproti mne vygúlila oči a pozrela na mňa jak mucha puk. Keď nastúpil starý pán, ktorí mal minimálne sedemdesiat rokov a mládež zostala veselo džavotajúc sedieť, postavila som sa mu ja. Povedal mi: “Ste prvý človek v mojom živote ktorý sa mi postavil a uvoľnil mi sedadlo.” Bolo mi z toho fakt smutno. Na ďalšej zastávke nastúpila žena vo vysokom štádiu tehotenstva. Hádajte ako to dopadlo?

Tu je pár mojich tipov ako by sme si mohli získať rešpekt svojich detí:

Stopnite to hneď na začiatku. Ak je vaše dieťa drzé, nezatvorte pred tým oči. Dajte mu pocítiť, že jeho správanie je neželané napríklad vetou: “Takto sa doma nerozprávame a bol by som rád, keby si si to uvedomil/a.” Pripravte sa na drzé reakcie a zahaste ich skôr ako vybuchnú.

Nebuďte “kamošom”za každú cenu. Takto nezistíte, či vás má vaše dieťa rado, alebo vám je vďačné za všetko čo pre neho robíte. Je veľmi dôležité zapamätať si, že vaše dieťa nie je váš priateľ, je to stále len vaše dieťa. Vašou úlohou je viesť ho k tomu, aby bolo schopné zaradiť sa do spoločnosti. To znamená viesť ho k úcte k iním ľuďom, nielen k vám. Ak vaše dieťa prekračuje hranice, skúste sa pozastaviť a spýtať sa samého seba: “Ignoroval by som keby sa takto choval sused? Dovolil by som aby sa ku mne takto správal kolega?”  Ak odpoveď znie nie, nenechajte to robiť ani svoje dieťa. Jedného dňa keď vaše dieťa dospeje, sa možno váš vzťah vyvinie do priateľstva, ale teraz si musíte urobiť svoju prácu – učiť ho, viesť ho, určiť hranice…

Nalaďte sa s partnerom na jednu vlnu. Je veľmi dôležité, aby matka a otec pristupovali k nevhodnému správaniu rovnako. Ak dieťa napomeniete a váš partner ustúpi, podkope to vašu autoritu a dieťa si bude myslieť, že má navrch, lebo ak mu niečo nesplní mama, splní mu to “dobrý” otecko. Sadnite si spolu a zostavte plán akým spôsobom budete riešiť nežiaduce správanie.

Učte vaše dieťa základom slušnosti. Možno to znie starosvetsky, ale je veľmi dôležité aby mali deti základy slušného správania a dokázali povedať slová ako “prosím” a “ďakujem”. Dieťa by malo vedieť že slová ako “prepáč” a “ďakujem” sú formou empatie, ktorá sa im určite zíde keď dospejú. Každý človek by sa mal vedieť vcítiť, či pochopiť čo prežíva človek na “druhej strane”.  Keď sa tak nad tým zamyslíte, drzé správanie je opakom empatie.

Buďte vzorom. Ak chcete dieťa naučiť rešpektu, krik a nervačenie vám veru nepomôže. Dokonca to môže situáciu ešte vystupňovať. Pravdou je, že ak dovolíte aby vás dieťa svojím správaním doviedlo ku kriku, je veľmi ťažké učiť ho v tom momente slušnému správaniu. Skúste si ho zobrať bokom a dať mu jasne a stručne najavo, ako sa má chovať. Nezahanbujte ho pred iními, bude to mať opačný efekt. Reagujte s kľudom a stíšeným hlasom, učte sa zvládať situácie s chladnou hlavou a uvidíte ako sa dieťa začne meniť.

Prediskutujte neslušné správanie. Neskôr, keď sa situácia ukľudní, skúste sa s dieťaťom porozprávať o tom, čo sa stalo , prečo sa to stalo a ako to mohlo prebehnúť s kľudom. Vypočujte si čo sa odohrávalo v hlave dieťaťa a pokúste sa zostať objektívny. Predstavte si že situácia bola natočená na video. Čo by ste videli? Nechajte vaše dieťa prísť na to, ako mohlo situáciu riešiť inak a potom mu povedzte ako by ste situáciu riešili na ich mieste vy.

A ako riešite nevhodné chovanie detí vy? Potešia ma všetky vaše komentáre či nápady.