O výchove dospelých…

Každý deň si všímam ako ľudia bojujú so svojím strachom. Napríklad moja sestra bola nedávno oslovená v práci, či by sa neujala funkcie zástupkyne team líderky. Jej prvá reakcia?

„Prečo ja? Ved to je zodpovednosť, veď ja to nezvládnem, však ja ani neviem dobre robiť s excelom a toľko ľudí mať na starosti…“ – horekovala.

Posmelila som ju: „Tak asi si v tebe všimli nejaký potenciál, asi by ťa neoslovili, keby si nebola taká spoľahlivá, šikovná. Všetko sa vieš rýchlo naučiť a neodvrávaš… To sa v dnešnej dobe cení.“

„Ale ja to nezvládnem, je tam toho neskutočne moc, je to veľká zodpovednosť a…“   zas si hľadala únikové cestičky namiesto toho aby tej výzve čelila.

Ja som napríklad dnes čelila strachu zavolať do práce, že som ešte stále chorá a neprídem. Chrchľavý tuberácky kašeľ z ktorého ma bolí celý človek mi nedovolí ani spávať a ja mám strach zavolať do práce… Som normálna?

Začala som sa teda pýtať samej seba prečo sa my ľudia vlastne bojíme a ako sme si ten strach vybudovali. Pamätám si na strach ktorý som prežívala v detstve, keď som sa bála otvoriť dvere drogérie a moje spolužiačky z gympla si ťukali na čelo či mi nešibe. Dodnes nechápem prečo som mala tento zvláštny strach a ešte aj po dvadsiatich rokoch si niekedy uvedomujem, že ten nepríjemný pocit vo mne kdesi zostal zakorenený, keď vchádzame do reštaurácie a ja mam vojsť prvá.

Podľa amerického psychiatra Morgana Scotta Pecka je strach jednou z hlavných foriem lenivosti – bojíme sa, že by sme mohli stratiť niečo, čo máme, aby sme sa mohli pohnúť z miesta.

Všetci neustále túžime po zmenách, snívame o tom, čo by bolo keby… a keď nám ten sen príde naproti, zostaneme ako paralyzovaní a desí nás spraviť ten maličký krok a chytiť šance za opraty.

Čo je najsmiešnejšie, hľadáme výhovorky a obhajujeme sa pred druhými, prečo to nejde a vôbec si pri tom neuvedomujeme akí sme trápni.

Nenechajme sa strachom paralyzovať, skúsme to úplne naopak. Nechajte sa inšpirovať ako to už posledných pár rokov robím ja a ako sa postupne zbavujem niektorích strachov…

Dýchajte zhlboka. Ak máte pocit, že vám ide srdce vyskočiť z hrude a tlak cítite v ušiach aj v hlave, zhlboka sa nadýchnite a pomaly vydýchnite. Sústreďte sa na svoj dych a zrelaxujte. Možno ste túto radu čítali už miliónkrát, ale ruku na srdce, skúsili ste to? Občas keď mám strach ja, premýšľam nad blbosťami a nemôžem zaspať, sústredím celú svoju pozornosť na svoj dych a vnímam ako sa mi dvíha brucho a ako znova klesá. Po pár minútkach sa uvoľním a spím jak dudok.

Predstavte si ako by to šlo, zatvorte oči a snívajte o tom ako by to ideálne fungovalo…Objavte všetky pozitívne veci, ktoré vás nakopnú a zvýšia vaše sebavedomie, aby ste sami sebe ukázali čo dokážete. Len vy sami viete, že keď vo vás niekto vloží dôveru, tak ho nechcete sklamať, tak prečo by ste mali sklamať dôveru v samích seba?

Moja sestra si napríklad predstavila, že by tú zlú predstavu mohla otočiť na pozitívnu. Nová pozícia by ju donútila naučiť sa lepšie pracovať s excelom, čo by jej možno dopomohlo v jej budúcej kariére. Vidíte ten pokrok?

Predstavte si ako by vypadal ten najhorší scenár a zmierte sa s tým. Keď sa vrátite do svojich spomienok o strachu, koľko krát sa naozaj stalo niečo z toho čo ste si vsugerovali, že sa stane? Staviame si prekážky a keď sa nám občas podarí ich prekročiť, alebo sme okolnostiami dotlačení ich prekročiť – či sa nám to páči alebo nie, tak sa smejeme sami na sebe. Moja kamarátka sa napríklad pred nedávnom bála, keď ju chceli prehodiť na iné pracovisko. Hoci vedela že to bude dočasné, mala strach z toho, že tam nikoho nebude poznať, netušila čo tam bude robiť a úzkosť ju doviedla až k nespavosti.  Keď na to miesto nastúpila, našla si tam partičku skvelích ľudí, s ktorou sa dokázala zabaviť o všetkom a roboty tam mala oveľa menej ako na predošlom pracovisku. Ťukala si prstom na čelo aká bola trápna, ako sa nechala ovplyvniť blbými predstavami a emóciami. A keď ju mali vrátiť nazad na staré pracovisko, bolo jej skoro do plaču, že opustí tak dobrú partiu. Vidíte ten paradox?

Nájdite si vzor. Máte vo svojom okolí niekoho, koho obdivujete že sa dokáže všetkým problémom postaviť čelom? O mne si napríklad každý myslí že som priebojná, sebavedomá a vybavím aj nemožné. Keby ľudia v mojom okolí vedeli koľkím strachom som čelila a koľko otáznikov som riešila vo svojej hlave, kým som nabrala niekedy odvahu… Spýtajte sa vašich známych, rodiny, svojich detí či priateľov ako bojujú so strachom oni. Možno z toho bude celkom zaujímavá a zábavná debata a keď nabudúce budete znova čeliť úzkosti a spomeniete si na nejakú vtipnú príhodu, možno sa pousmejete, myknete plecom a prekonáte samích seba s ľahkosťou.

Choďte do toho! Je to len strach… keď si uvedomíte, že vás znova ovláda strach, naberte odvahu a urobte to čo sa od vás očakáva, alebo čo vy sami chcete, ale bojíte sa. Keď si uvedomíme že strach je len súčasťou našej predstavivosti (tak ako aj sny) a realita je na 99% vždy iná, po čase váš strach začne slabnúť a vy sa stanete odolnejší , sebavedomejší a šťastnejší…

Tak čoho sa bojíte vy?